Keď som v týchto dňoch zavítal na cintorín, zamyslelsom sa pri pohľade na množstvo žiariacich plamienkov sviec na hroboch nadmodlitbou, ktorú sa často modlíme nad hrobmi.
„Odpočinutie večné dajzosnulým Pane, a svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji.“
Podvedome mi pri slovách tejto modlitby napadne maličkýkahanček, ktorý svieti malým plameňom, a stačí málo aby zhasol. Alebovečné svetlo v kostole, nenápadné svetielko, ktoré naznačuje, že tamprítomný živý Boh v spôsobe chleba. Ja však, ako veriaci človek za ktorého sapovažujem, verím, že nás po smrti nečaká krehké svetielko zo slabým jasom,malou výdržou, ktoré zhasne pri malom závane vetra. Verím, že svetlá, ktorézapaľujeme na hroboch majú hlavne naznačovať to, že si ani nevieme predstaviť,aká to raz bude žiara pri Bohu, ktorý je tým pravým svetlom.
A preto by sme nemali pridlho smútiť nad tými, ktorí odnás odišli. Keď sa majú tešiť pri Bohu. Ako som to nedávno (či dávno? :)nepamätám si) počul najednej kázni: „Nemali by sme na cintorínpozerať ako na miesto kde sa všetko končí. Ale ako na miesto prechodu,narodenia sa pre nebo... Cintorín je ako veľká pôrodnica... “ Nuž asi aj to ma ovplyvnilo v tom, že somsi popri tom ako som chodil pomedzi hroby začal v duchu pospevovať prvéverše z veľkonočného chválospevu: „Zaplesajnebeský chór anjelov, zaplesajte oslávení v nebi...“ :)
Vytvoril som si novú asociáciu .:) Vždy, keď uvidím slabúmihotavú žiaru drobných svetielok na cintoríne, spomeniem si, že : „Ani okonevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Bohpripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1Kor 2,9) Ja osobne sa už veľmi teším nato, aké to tam raz bude... Už sa tam len dostať... A to je ako určite sami uznáte, riadnafuška. :)